Prírodné krásy :: Miškovský

Prírodné krásy

Príroda nám ponúka širokú paletu farieb, tvarov, vôní a veľkostí, ktoré vnímame

ako úžasné výtvory našej matky prírody. Preto sa teda chvíľu pozastavme a len tak

v krátkosti si pozrime neuveriteľné informácie a fotky, ktoré nám ponúka príroda

okolo nás!!!

Matterhorn

Matterhorn (4 478 m n. m.) ležiaci na hranici Švajčiarska a Talinaska je jedným z najkrajších vrcholov Álp a možno aj sveta.

Známa skalná veža Matterhornu sa týči nad malebným švajčiarskym mestečkom Zermatt (najznámejší pohľad) a talianskym mestom Breuil-Cervinia vo Val Tournanche. Názov Matterhorn vznikol pravdepodobne z nemeckých slov „matt“ vo význame údolie, lúka a „horn“ – roh. Matterhorn má na každú svetovú stranu obrátenú jednu stenu, ktoré sú nezvyčajne strmé. Sú oddelené ostrými hranami (hrebeňmi).

Matterhorn bol poslednou z vysokých alpských štvortisícoviek, na ktorú vyliezli horolezci. Už pohľad na majestátnosť štítu vzbudzoval úctu. Práve preto sa jeho zdolanie stalo v polovici 19. storočia vecou prestíže.

Prvý výstup-veľká tragédia

14. júla 1865 vystúpili na vrchol hory prví siedmi odvážni muži pod vedením jedného z najskúsenejších horských vodcov tých čias – Brita Edwarda Whympera, ktorý po niekoľkých neúspešných pokusoch zdolal Matterhorn cez hranu Hörnli. Prvý výstup bol poznačený tragédiou, keď sa pri návrate z vrcholu pravdepodobne pod dojmom víťazstva pošmykol jeden z členov výpravy Hadow a spolu so sebou do hĺbky 1400 metrov strhol ďalších troch svojich druhov. Ich telá boli neskôr nájdené na matterhornskom ľadovci. Horolezci sú pochovaní na cintoríne v Zermatte.

Prvolezcami boli:

Edward Whymper – (25 ročný) jeden z najlepších britských alpinistov, ktorý od roku 1860 spravil v Alpách obdivuhodný počet túr.
Michel Croz (35 ročný) – známy horský vodca zo Chamonix.
Lord Francis Douglas (18 ročný) – šľachtic z Queensberry.
Charles Hudson (37 ročný) – pastor zo Skillingtonu a známy alpinista.
D. Hadow (19 ročný) neznámy mladík, pre ktorého výstup na Matterhorn bola prvá a posledná vysokohorská túra. Je zodpovedný za pád skupiny, ktorý zapríčinil svojou absolútne nevhodnou (aj na tú dobu) obuvou. Je zarážajúce, že ho Whymper vôbec pribral na výstup.
Peter Taugwalder otec (1820-1888) – skúsený švajčarsky alpský horský vodca z Zermattu.
Peter Taugwalder syn (22 ročný) – horský vodca.

Z prvovýstupu sa živí vrátili iba Taugwalderovci a Edward Whymper.

Jedna z trás na Matterhorn Matterhorn lake/jazero

Tu leží Matterhorn

Mount Everest

Mount Everest (doslova Everestov vrch, po nepálsky Sagarmáthá, po čínsky (Ču-mu-lang-ma feng), po tibetsky Qomolangma (feng)) je najvyšší vrch Zeme. Výška: 8 848 m. Leží v Himalájach. Pomenovaný je po zememeračovi Sirovi Georgovi Everestovi(1790 – 1866). Prvýkrát ho zdolali 29. mája 1953 Sir Edmund Percival Hillary a šerpa Tenzing Norgay.

Merania výšky vrchu

Radhanath Sikdar, indický matematik a zememerač z Bengálska, bol v roku 1852 prvý, kto určil Everest ako najvyššiu horu sveta pomocou trigonometrických výpočtov na základe meraní teodolitom* z 240 km vzdialenej Indie. Pred prieskumným meraním bol vrchol zememeračmi vedený pod menom Peak XV.

Vrch je približne 8 850 m vysoký. Ani vláda Nepálu ani vláda Číny zatiaľ s úplnou istotou neurčila presnú výšku a preto je stále oficiálne výška Everestu 8 848 metrov n. m.

Prvé presnejšie meranie v roku 1856 zistilo výšku 8 839 m, ale výška bola prakticky zaokrúhlená na 8 840 m.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia indickí zememerači uskutočnili presnejšie meranie, ktoré sa priblížilo dnešným meraniam a výpočtom výšky Everestu 8 848 m . Dnes sa všeobecne prijíma hodnota 8 850 m zistená pomocou prístroja GPS umiestneného na vrchole hory v roku 1999. Everest stále rastie vďaka pohybom tektonických dosiek, predpokladaný rast je 3 až 5 mm do výšky a 27 mm na severovýchod za rok. Konečne podľa čínskych meraní z mája 2005 je výška hory 8844 metrov, čo je o celé 4 metre menej, ako sa bežne uvádza. Číňania však merali skutočný vrch hory, to jest skalný vrchol. Pri výsledkoch GPS meraní musíme brať do úvahy snehovú čiapku hory nachádzajúcu sa na vrchole. Táto čiapka však svoju hrúbku časom mení.

Je dôležité zdôrazniť, že Everest je vrch, ktorého vrchol je najvyššie nad morskou hladinou. Za najvyššiu horu sveta môžno považovať aj Mauna Loa na Havaji, ktorá je najvyšším vrchom od základne, ktorá je ukrytá pod morskou hladinou na oceánskom dne. Mauna Loa takto presahuje 9 km, ale nad more vyčnieva iba 4 170 metrov. Druhým vrchom, ktorý ašpiruje na najvyšší vrch sveta, je Chimborazo v Ekvádore. Vrchol vrchu Chimborazo je od stredu Zeme o celých 2 168 metrov ďalej ako Everest – teda Chimborazo meria 6 384,4 km a Everest iba 6 382,3 km. Príčinu v takom rozdiele je nutné hľadať v zemskej rotácii, ktorá deformuje tvar Zeme. Paradoxom je, že ak uvažujeme výšku nad morskou hladinou, tak Chimborazo so svojimi 6 310 metrami nad morom nie je ani najvyšším vrchom Ánd.

Pre zaujímavosť možno uviesť, že najhlbšie miesto oceánskeho dna, priehlbina Challenger v Mariánskej priekope, je hlbšie pod morskou hladinou ako je Everest nad ňou.

* Teodolit je prístroj na presné meranie a vytyčovanie vodorovných a výškových uhlov ľubovoľnej veľkosti. Pozostáva z podložky, spodnej časti (limbus) a hornej časti (alidáda).

Teodolity prešli rôznymi zmenami od teodolitov so skelennými kruhmi , s kovovými kruhmi, až cez elektronické..Povodne sa teodolit používal iba na meranie vodorovných uhlov , a mal iba vodorovný kruh .Neskôr sa k nemu pridal aj výškový kruh na meranie zvislých uhlov. Všetky teodolity sa skladajú z limbusu a alidády.Alidáda je horná otáčavá časť , a limbus dolná pevná časť.

Horolezecké cesty

Ako prví dosiahli vrchol Mount Everestu 29. mája 1953 Edmund Percival Hillary a šerpa Tenzing Norgay. Prvou ženou, ktorá vyšla na tento vrch bola 16. mája 1975 japonka Junko Tabei. Bez kyslíkového prístroja sa ako prvému podarilo na vrchol dostať Reinholdovi Messnerovi a Petrovi Habelerovi v roku 1978. Prvý zimný výstup na vrchol sa podaril Poliakom vo februári 1980. Prvými Slovákmi na vrchole Everestu boli Jozef Psotka (zahynul pri zostupe) a Zoltán Demján 15. októbra 1984.

Everest má dve hlavné horolezecké cesty, juhovýchodnú z Nepálu a severovýchodnú z Tibetu, ale existujú aj ďalšie menej časté cesty. Juhovýchodná cesta z Nepálu je technicky menej náročná ako severovýchodná cesta z Tibetu a preto je oveľa frekventovanejšia. Juhovýchodnou cestou išli tiež Hillary a Tenzing. Výber prvovýstupu bol ale predurčený politickou situáciou v oblasti, lebo Tibet bol v roku 1949 pre cudzincov uzavretý.

Väčšina pokusov o výstup je počas apríla a mája pred letnou monzúnovou sezónou a tiež sa v tom čase znižuje rýchlosť dýzového prúdenia. Vyskytujú sa aj pokusy o výstup po letnej monzúnovej sezóne v septemberi a októbri, ale výška snehovej pokrývky výstupy veľmi sťažuje.

Rekordy:
Najrýchlejší výstup: 10 hod 56 min 46 s, šerpa Lakpa Gelu, 26.5.2003
Najrýchlejší zostup: 11 min, Jean-Marc Boivin (Francúzsko), paragliding, 26.9.1988
Najstarší človek: 70 rokov, Yuichiro Miura (Japonsko), 22.5.2003
Najmladší človek: 15 rokov, Temba Tsheri (Nepál), 22.5.2001
Najdlhší pobyt na vrchole: 21,5 hod, šerpa Babu Chiri (Nepál), 6.5.1999
Najväčší počiatočný team: 410 členov, Čína, 1975
Najväčší počet zdolaní Everestu v jednom dni: 40, 10.5.1993

Mount Everest Hillary a Tenzing pri výstupe

Hillary a Tenzing

Tu leží Mount Everest

Veľká modrá jama

Stredoamerický štát Belize je z východnej strany obmývaný vodami Karibského mora. Asi 80 km od pobrežia leží bariérový útes, ktorý patrí k svetovému dedičstvu UNESCO hlavne kvôli svojej kráse, krištáľovo čistej vode a rajskej pláži. Súčasťou útesu je aj zrejme najväčšia prírodná morská prírodná jama na svete. Volá sa Great Blue Hole (Veľká modrá diera) a je hlboká 124 m a široká 300 metrov. Má prakticky dokonale kruhový tvar a vďaka svojej hĺbke aj úžasnú tmavomodrú farbu, vďaka ktorej je ju vidieť aj z vesmíru.

Modrá jama

Blízko Belize je Modrá jama

Bora Bora

Tichomorský ostrov Bora Bora pravidelne víťazí v anketách o najkrajšie miesto sveta. Niet divu, že je zároveň i miestom, kde je k dispozícii jedna z najluxusnejších a tým pádom najdrahších dovoleniek na planéte. „Vodný bungalov tu môže vyjsť jedného i na tisíc dolárov za noc,“ prezrádza personál hotela. „Prichádzajú k nám i známe filmové hviezdy, ktoré si pochvaľujú súkromie a netradičný luxus.“

„V tahitskom jazyku znamená Bora Bora prvorodený,“ poznamenáva k tomu odborník na polynézsku kultúru. „Miestni obyvatelia tým možno poukazujú na to, že sa ostrov objavil nad morskou hladinou už pred piatimi miliónmi rokov po výbuchu sopky,“ polemizuje ďalej. Od tej doby sa však Bora Bora vlastnou váhou prepadá späť do mora. Z pôvodne kruhového kráteru dnes nad hladinu vyčnieva len polkruh a dve hory. Zvyšok pohltila lagúna.

Luxus za koralovou hradbou

Tá je ohraničená koralovým útesom, ktorý objíma celý ostrov. V jeho vnútri je voda teplá, plytká a tyrkysovo modrá, zvonku zúri tmavý, divoký a hlboký oceán. „Hranica medzi peklom a rajom je tu široká len dva až desať metrov,“ glosuje šírku ochranného korálového valu potápačský inštruktor, ktorý tu sprevádza podmorským svetom stovky turistov ročne. Turistickým centrom ostrova je mys Matira.

Pláž s jemným koralovým pieskom, ktorá ho lemuje, je jedinou klasickou plážou na ostrove a zároveň víťazom ankety o najkrajšiu pláž sveta. O nič horšie však nie sú malé pláže na jednotlivých ostrovčekoch rozosiatych v lagúne. „Hovorí sa im motu a väčšina z nich patrí buď hotelom alebo miestnym,“ upozorňuje turistov, „Väčšinou nie je problém, keď si ju na pár dní ukradnete pre seba, ale je lepšie sa dopredu dohodnúť s majiteľom.“

Na niektorých motu v posledných rokoch vyrástli hotelové komplexy. „Nepredstavujte si však pod týmto názvom klasické stavby,“ upozorňuje delegát. „Najčastejšie sa tu totiž býva v luxusných bungalovoch z prírodných materiálov.“ Tie ponúkajú snáď všetko, od postele pod holým nebom, cez terasu nad hladinou až po presklené panely v podlahe, ktorými môžete pozorovať život pod hladinou mora. Samozrejme tomu zodpovedá i cena, ktorá sa šplhá k tisícke dolárov za noc.

Bora Bora

Obydlia na ostrove Bora Bora

Lokalita ostrova Bora Bora

Ayers rock

Uluru - symbol Austrálie, monolit či jednoliaty pieskovcový útvar, ktorý drží svetové prvenstvo, čo sa týka objemu. Nachádza sa na domorodom území v Severnom teritóriu. Uluru je domorodý názov, preto sa môžete stretnúť aj s inými názvami - Ayers Rock, Oolora a podobne.

Uluru má pre pôvodných obyvateľov nesmiernu kultúrnu a náboženskú hodnotu, pretože leží na území, ktoré od nepamäti patrilo Aborigénom, a ktorí veria, že toto miesto je križovatkou tzv. ciest stvorenia. A tie sú pre všetky domorodé kmene veľmi dôležité. V roku 1985 austrálska vláda navrátila územie týmto praobyvateľom a zároveň celá táto posvätná oblasť bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Čo sa týka histórie, domorodci pripisujú vznik Ayers Rock-u dvom malým chlapcom, ktorí sa v daždi hrali s blatom. Prvým Európanom, ktorý uvidel tento monolit, bol Ernest Giles v roku 1872. O rok na to, v roku 1873, na vrchol vystúpil William Goose, ktorý skalu pomenoval na počesť austrálskeho sira Henryho Ayersa.

Pohľad z vtáčej perspektívy

Miesto Ayears rocku

Málo tu prší, ale keď už prší tak sú to poriadne lejaky

Yellowstone

Yellowstone National Park je americký národný park, ktorý sa nachádza v štátoch Wyoming, Montana a Idaho. Je to najstarší národný park na svete (od 1. marca 1872) a rozprestiera sa na rozlohe 8 980 km², z väčšej časti na severozápade štátu Wyoming. Park je známy najmä množstvom svojich gejzírov, horúcich prameňov a iných geotermálnych objektov a je domovom medveďov grizly, vlkov, bizónov a losov. Tento park je jadrom väčšieho yellowstonského ekosystému, jedného z najväčších nedotknutých prírodných ekosystémov na našej planéte. 8. septembra 1978 OSN vyhlásila park za svetové dedičstvo.

Geologický vývoj

Yellowstonské vulkanické pole sa vyvinulo počas troch fáz vulkanickej aktivity. Najstarší cyklus sa odohral pred 2,1 mil. rokov, jeho pozostatky predstavujú masívne uloženiny tufov formácie Huckleberry Ridge Tuff s objemom cez 2 450 km³. Stredný cyklus prebehol pred 1,3 mil. rokmi a vytvoril formáciu Mesa Falls Tuff. Súčasná podoba oblasti Yellowstonského národného parku vznikla pred cca 640 000 rokmi počas obrovskej sopečnej erupcie, pri ktorej bolo vyvrhnutých vyše 1 000 km³ sopečných produktov a vytvorila sa kaldera s rozmermi 45 × 85 km. Posledné fázy aktívneho vulkanizmu predstavovali výlevy ryolitových láv pred 150 000 až 70 000 rokmi. Celá oblasť Yellowstone je označovaná ako supervulkán a predstavuje najrozsiahlejší vulkanický komplex v Severnej Amerike.

Národný park Yellowstone sa nachádza na severovýchodnom konci plošiny rieky Snake. Tento geografický útvar podáva svedectvo o severoamerickej tektonickej platni a jej vývoji za posledných 17 miliónov rokov. Tento vývoj bol značne ovplyvnený tektonickým pohybom platne cez stacionárny horúci bod v zemskom plášti (hotspot). Súčasný tvar Yellowstonu je odrazom vplyvu tejto sopečnej činnosti.

Yellowstone Caldera je označenie pre najväčšiu sopečnú sústavu Severnej Ameriky. Často sa používa aj pojem “supervulkán”, nakoľko kotol Caldery vznikol neobyčajne masívnymi sopečnými výbuchmi. Súčasná podoba kaldery vznikla kataklyzmickou erupciou pred 640 000 rokmi, ktorá vymrštila 1 000 km kubických prachu, skál a iného sopečného materiálu. Tento výbuch bol tisíckrát silnejší než výbuch sopky Sv. Heleny v roku 1980. Výsledkom tejto explózie bol 85 x 45 km široký a kilometer hlboký kráter. Výbuch taktiež položil vznik tufového základu známeho ako Lava Creek Tuff.

Staršie erupcie sopky položili ďalšie skalnaté a tufové základy. Najznámejší je masívny výbuch spred 2,1 miliónov rokov sprevádzaný 2 450 km kubických sopečného materiálu. Tento výbuch utvoril tzv. Huckleberry Ridge Tuff a s ním aj Island Park Caldera. Neskôr (1,2 miliónov rokov dozadu) utvoril menší výbuch tufovú vrstvu Mesa Falls Tuff a Henry’s Fork Caldera. Tieto tri základné erupcie vyprodukovali veľké množstvo sopečného materiálu, ktoré nielen zmenilo povrch, ale aj svetové podnebie a viedlo k vyhynutiu mnohých druhov organizmov Severnej Ameriky.

Následný menší výbuch pred 160 000 rokmi utvoril kalderu, ktorá dnes tvorí západný cíp Yellowstonského jazera. Neskôr dva menšie výbuchy (pred 70 000 rokmi) zavalili podstatnú časť kaldery množstvom lávy. Každý výbuch je vo svojej podstate len súčasť erupčného cyklu, ktorý končí pádom stropu jednej z poloprázdnych magmatických komôr. Takto vzniká kráter, ktorý sa nazýva kaldera a uvoľňuje veľké množstvo sopečného materiálu, najčastejšie cez medzery v obkolesení kaldery. Posledné časové obdobie medzi kataklyzmickými výbuchmi bol v rozmedzí od 600 000 do 900 000 rokov. Tento nízky počet ukončených erupčných cyklov však nemôže byť považovaný za objektívny údaj pri predvídaní budúcich sopečných činností.

Pred 630 000 a 700 000 rokmi Yellowstone Caldera bola takmer úplne naplnená pravidelnými erupciami ryolitovej lávy, ktorú môže človek spozorovať v Obsidian Cliffs. Rovnako plnila kalderu aj basaltická láva, ktorá sa nachádza aj v Sheepeater Cliff. Lávové súvrstvia sú ľahko viditeľné v Yellowstonskom Grand Canyon. Tu rieka Yellowstone vyrýva tvar písmena V, typický pre riečnu eróziu v porovnaní s ľadovcovou eróziou.

Najznámejší gejzír v Yellowstone a na celom svete je Old Faithful Geyser. Rovnako ako Castle Geyser, Lion Geyser a Beehive Geyser, nachádza sa v Upper Geyser Basin. V parku sa taktiež nachádza najväčší činný gejzír sveta - Steamboat Geyser, ktorý sa nachádza v Norris Geyser Basin. V národnom parku sa nachádza vyše 300 gejzírov a 10 000 geotermálnych oblastí. Polovica geotermálnych oblastí a dve tretiny gejzírov na Zemi sú práve v Yellowstonskom národnom parku.

V máji 2001 Geologický ústav Spojených štátov, Yellowstoneský národný park a Univerzita Utah vytvorili program na pozorovanie sopečnej činnosti Yellowstoneskej platne, aby zistili možné riziká tejto geologicky činnej oblasti. V roku 2003 boli spozorované zmeny v geotermálnej činnosti v Norris Geyser Basin. Po objavení nových sopečných prieduchov a zvýšenej aktivity gejzírov bolo uzavretých niekoľko turistických trás v oblasti panvy. Niektoré gejzíry sa ohriali na takú teplotu, že z nich vychádzala len vodná para. Táto udalosť zhodou okolností nasledovala tesne po tom ako Národný geologický ústav uverejnil správy o dne Yellowstonského jazera. Tento výskum objavil pohyb tektonickej kupoly smerom nahor, no zdôraznil, že nehrozí žiadna sopečná činnosť ani nárast teplôt gejzírov. Ani nie rok po tejto udalosti objavil istý biológ päť mŕtvych bizónov, ktoré sa zrejme otrávili geotermálnymi plynmi. Skoro mesiac na to bol zaznamenaný silný nárast aktivity zemetrasení v celom parku. Neskôr v roku 2006 bol zistený zdvih kupoly Mallard Lake Dome a Sour Creek Dome o 4 až 6 cm ročne, počnúc rokom 2004 až po rok 2006. V roku 2007 sa intenzita tohto pohybu postupne znižovala. Táto prudká geologická aktivita zdvihla vlnu nepokojov v médiách a prinútila ľudí zamyslieť sa nad geologickou budúcnosťou Yellowstonskej oblasti. Odborníci verejnosti odpovedali, že sa v blízkej budúcnosti niet čoho obávať.

V národnom parku Yellowstone sa ročne objavujú tisícky drobných zemetrasení, ktoré však človek nedokáže vnímať. V minulosti však park zasiahlo minimálne šesť zemetrasení s rozsahom stupňa 6 a dokonca jedno so stupňom 7,5, ktoré zasiahlo severovýchodnú hranicu parku v roku 1959. Toto zemetrasenie spôsobilo veľký zosuv pôdy, ktorý zapríčinil čiastočný pád priehrady na jazere Hebgen. Vzniknutá usadenina zahradila rieku a vzniklo nové jazero Earthquake Lake. Pri zemetrasení zahynulo 28 ľudí a boli spôsobené vážné škody na majetku. V severozápadnej časti parku sa pod vplyvom zemetrasenia aktivovali niektoré gejzíry a namiesto priehľadnej vody niektoré horúce pramene, vystrekovali bahnom zakalenú vodu.

Tridsiateho júna 1975 zasiahlo park zemetrasenie o veľkosti 6,1 stupňa, no škody boli minimálne. V roku 1985 bol v priebehu troch mesiacov zaznamenaný zhluk 3 000 menších zemetrasení v severozápadnej oblasti parku. Táto tektonická aktivita bola odôvodnená miernym poklesom Yellowstoneskej kaldery. Počnúc 30. aprílom 2007, 16 menších zemetrasení s intenzitou po stupeň 2,7 otriasli Yellowstoneskou kalderou. Tento jav trval niekoľko dní. Podobné zhluky zemetrasení sú v parku Yellowstone obvyklé a medzi rokmi 1983 a 2008 ich zaznamenali vyše 70. V decembri 2008 vyše 250 zemetrasení o výške 3,9 prepuklo pod jazerom Yellowstone. Seizmická aktivita v Národnom parku Yellowstone stále pretrváva a každú hodinu je jej intenzita meraná programom na ochranu proti zemetraseniam, ktorý uskutočňuje Geologický ústav Spojených štátov.

UNESCO

V Yellostone sa pôsobením síry a iných minerálov tvoria takéto úžasné jazerá

V Yellowestone je množstvo prameňov, ktoré vychádzajú na povrch v podobe gejzírov a takýchto skamenelých vodopádov

Jeden z množstva vodopádov v Yellowstone

Lokalita Yelowstonu

V minulosti obývali bizóny skoro celú severnú ameriku ale teraz sa vo voľnej prírode vyskytujú len tu a ešte na niektorých chránených územiach

Veľký kaňon

Americký juhozápad je oblasťou nevšedných prírodných krás. Bez obáv možno povedať, že na tomto území sa nachádza množstvo svetových divov prírody. Jedným z nich je arizonský Grand Canyon - Veľký kaňon rieky Colorado. V severozápadnej Arizone vyhĺbila rieka Colorado počas niekoľkých miliónov rokov do Coloradskej plošiny ohromné koryto. Dodnes vody rieky odnášajú veľké množstvá okolitých hornín. V celej oblasti Grand Canyonu vidieť obnažené rôznofarebné vrstvy odkrytých kolmých stien. Veľký kaňon však nelemuje celé údolie rieky, ale iba úsek od prítoku Malého Colorada (Little Colorado) po západný okraj Coloradskej plošiny. Práve tu dosahuje maximálne rozmery a najrozmanitejšie tvarové formácie. Každého návštevníka fascinuje tento veľkolepý prírodný amfiteáter. Ani najdokonalejšie zábery, či fotografie nemôžu vyjadriť ten úžasný a nekonečný priestor s nádherným koloritom farieb hornín. Dojem umocňuje najmä pohľad z Coloradskej plošiny na kaňon, akoby sa veľhory prepadli do neskutočnej priepasti. Hĺbka kaňonu klesá od východu na západ, ale súčasne závisí aj od výšky tektonicky posunutých zlomov v podobe náhorných plošín, ktoré kaňon lemujú. Na okraji Kaibabskej náhornej plošiny sa celý priestor otvára ako v mesačnej krajine. Obzor sa napĺňa obrovskými kulisami ružových, hnedých, žltých a purpurových skalných útvarov, stien, či hrebeňov a to všetko vyniká medzi bezodnou úžinou a nádhernou modrou oblohou. Tento nezabudnuteľný pohľad môžeme vidieť z vyhliadky Hopi Point, Yavapai Point, alebo Yaki Point, ktoré sa nachádzajú v blízkosti turistického centra Grand Canyon Village - malého mestečka s výhodnou polohou. Z neho smerujú rôzne trasy, ale i náročnejšie túry po južnom okraji Veľkého kaňonu. Udržiavané turistické chodníky dovoľujú zostúpiť aj na jeho dno - do blízkosti rieky.
Reliéf kaňonu tvorí spleť skalných stien, terás a kolmých veží. Jedna terasa prekrýva druhú a dno takmer 1800 metrovej hĺbky nie je možné vždy dohliadnuť. Dokonca sa niekedy ani nedá spoznať, kde má rieka Colorado svoje koryto. Iba z niektorých úsekov sa dá v hĺbke zazrieť kúsok vodnej plochy a tušiť, že je to práve Colorado. Celý tok však možno vidieť z vtáčej perspektívy, prostredníctvom vyhliadkových letov viacerých turistických leteckých spoločností. Nevšedný pohľad nad Veľkým kaňonom dotvára obraz veľkolepého diela prírody, ktoré tu prerýva rozsiahlu Coloradskú plošinu aj s ďalšími menšími kaňonmi a údoliami.

Celú oblasť vlastne tvorí jedna veľká sústava kaňonov, strží, roklín a útesov, naviazaných na koryto Colorada a jeho prítokov. Pri pohľade z lietadla najlepšie rozoznať, ako hlboko je kľukaté údolie rieky zarezané do plošiny. Jej východná časť prechádza do púšte, takmer bez vegetácie. Oblasť južne od Grand Canyon Village až po mestečko Tusayan, situovaná do Kaibabskej náhornej plošiny, je už viac porastená borovicovými lesmi (tzv. Kaibab National Forest). Nadmorská výška Coloradskej plošiny na južnej strane Grand Canyonu vystupuje najvyššie bodom Watchtower 2267 m n.m., ale pri vstupe do národného parku zo severu v North Rim dosahuje až 2690 m n.m. Vyhliadkové lety sa môžu absolvovať z Las Vegas do Tusayanu s prehliadkou južnej strany Veľkého kaňonu.
Coloradská plošina sa člení na menšie celky. Najznámejšia je Kaibabská náhorná rovina, ktorej povrch charakterizuje štrukturálny zemský zdvih s vápencami z obdobia prvohôr (perm). Dosahuje výšku takmer 2700 m n.m. Najznámejšou náhornou plošinou južných častí Grand Canyonu je Coconino a dominantným pohorím tejto oblasti sú vulkanické vrchy San Francisco - vidieť ich zo vzdialenosti 60 km. Zaujímavosťou južných plošín (South Rim) je viac ako 300 sopečných kráterov. Oproti vyhliadke Desert View vo východnej časti národného parku vystupuje vo vzdialenosti asi 10 km treťohorný vulkán, svedok zložitého geologického vývoja územia Grand Canyonu.
Slnečné lúče a dlhé tiene ostro vykresľujú kontúry vrcholov, skalných stien a hrebeňov. S blížiacim sa západom slnka väčšina turistov vyhľadáva Yavapai Point - jedno z najviac navštevovaných miest celého národného parku. Milovníci kľudu, pohody a ticha si však môžu vychutnať túto nádhernú scenériu z menej frekventovaných miest, na iných vzdialenejších vyhliadkach. Turisti, ktorí sa rozhodnú zostúpiť na dno kaňonu upravenými serpentínami by mali byť fyzicky zdatní, pretože ich čaká aj náročný výstup späť. Teplota vzduchu klesaním stúpa a v letných mesiacoch dosahuje pri dne až 35°C. Doporučuje sa preto vziať so sebou vodu alebo nealko nápoje.
Z Yavapai Point pokračuje trasa smerom na východ k nádhernej vyhliadke Grand View Point. Ale vlastne každý vyhliadkový bod poskytuje úžasné panoramatické pohľady. Zrýchlene sa dajú spoznať aj autom po asfaltovej ceste, ktorá prechádza touto južnou časťou národného parku, neďaleko od peších chodníkov, až po vyhliadku Desert View. Európania, v podobe španielskych kolonistov pod vedením Francisca Coronada, prvý raz vstúpili do priestoru rieky Colorado v roku 1540. Veľký kaňon bol však preskúmaný až v 60.-70. rokoch 19.

storočia majorom Powellom - vedcom a veteránom vojny Sever proti Juhu. Podľa neho pomenovali aj priehradné jazero Lake Powell na hranici Arizony so štátom Utah. Počas Zlatej horúčky v oblasti Grand Canyonu hľadali zlatokopi drahé kovy. V roku 1901 bola na ten účel vybudovaná železničná trať z mestečka Williams do Grand Canyon Village, fungujúca dodnes. Návštevníci, ktorí majú radi cestovanie dobovými parnými vlakmi si určite prídu na svoje.

Meander rieky Colorado

Colorado sa hlboko vrylo do tvrdej horniny

Národný park Grand Canyon

Kilimandžáro

Len 320 km od rovníka existuje miesto, kde sa sneh nikdy neroztopí a ľadová vrstva vydrží počas celého roka. Tým miestom je vrchol Kilimandžára, najvyššej hory Afriky (5895 m) a jednej z najväčších vyhasnutých sopiek sveta. V svahilčine tento názov znamená „lesknúca sa hora“. Lesk Kilimandžára spôsobuje skutočnosť, že jeho úpätie je v trópoch, ale vrchol má polárnu klímu.
Kilimandžáro leží na území Tanzánie blízko hranice s Keňou. Celý masív je 100 km dlhý a 75 km široký. Keďže je dosť osamotený, okolité vrcholy sa mu nevyrovnajú, pôsobí veľmi mohutným dojmom. Kilimandžáro vniklo pred dvoma miliónmi rokov v období sopečnej činnosti, keď sa z vnútra zeme po etapách valila láva. Len čo láva po jednej erupcii vychladla a stuhla, prekryla ju láva z ďalšieho výbuchu. Preto má Kilimandžáro tri vrcholy, ktoré zodpovedajú trom obdobiam sopečnej aktivity. Prostredný kužeľ sa volá Kibo, vrchol na východe Mawenzi a na západe Šira. Hneď ako sopečná činnosť ustala, začalo horu tvarovať zvetrávanie a erózia.
Najnižším vrcholom je Šira. Vznikol po prvej sérii erupcií. Pôvodný vrchol sa však zrútil a po následnej erózii vznikla plošina, ktorá dnes leží 3778 m.n.m. Mawenzi z diaľky vyzerá len ako bočný výbežok Kiba, ale v skutočnosti je to strmý a rozoklaný sopečný vrchol, vysoký 5353 m. Kibo je najmladším z kilimandžárskych vrcholov. Na jeho vrchu je kráter s priemerom 2,5 km, hlboký 299 metrov. Ne jeho hrane je menší parazitický kráter, z jeho popola ešte stále stúpajú sírne plyny. Z troch vrcholov sa len Kibo dvíha nad hranicu večného snehu, severný kraj pokrýva ľad, ktorý pokračuje až do vlastného krátera. Ďalší ľadovec potom klesá z juhozápadného úbočia až do výška 4500 m a je najmohutnejším ľadovcom Afriky.
Hora Kilimandžáro má vlastnú mezoklímu a aj niekoľko vegetačných stupňov, ktoré kontrastujú s jednotvárnou savanou na úpätí. Úbočia tesne nad savanou odlesnili a slúžia poľnohospodárstvu. V hustom tropickom lese, ktorý sa začína asi vo výške 2000 m, žije zrejme najviac živočíchov. Vo výške 3500 m pripomína vegetácia vresovisko, lebo hlavnými rastlinami sú tu vresy a machy. Tesne pod hranicou snehu nájdeme alpínsku flóru.

Kilimandžáro na obzore

Dolu pod Kilimandžárom to žije vegetáciou a živočístvom

Dolu je 35 stupňov Celzia ale na vrcholku sa stále drží sneh

Územie Kilimandžára

Sahara

Albert Camus ju nazval „krajinou nepoužiteľnej a nenahraditeľnej krásy". Najväčšia púšť na svete zaberá viac ako štvrtinu Severnej Afriky. Jej momentálna rozloha 9 100 000 km² sa takmer rovná veľkosti Číny alebo USA. Vidno ju dokonca z obežnej dráhy, pričom z výšky pripomína lichobežník s dĺžkou 4 500 - 5 500 km a šírkou 1 500 - 2 000 km. Vyprahnutý a rozpálený kus zeme sa tiahne od Atlantického oceánu až po Červené more. Na severe ho ohraničuje pohorie Atlas a Stredozemné more. Sahara zasahuje územie 10 štátov - Egypta, Líbye, Alžírska, Tuniska, Maroka, Mauritánie, Nigeru, Čadu, Mali a Sudánu.

Veľká časť púšte má charakter typickej náhornej plošiny s priemernou výškou 460 metrov. Jej najnižší bod sa nachádza v Kattárskej preliačine v Egypte, kde povrch klesá na 133 metrov pod úroveň hladiny mora. Najvyšším miestom je vrch Emi Koussi v čadskom pohorí Tibesti, vysoký 3 415 metrov. Sahara sa často mylne považuje za jednoliatu piesočnatú púšť s nekonečnými hladkými dunami s ostrými vrcholmi. Takýto charakter má len jedna devätina tohto mora bez vody. Prevažnú časť jej územia pokrývajú najmä skalné plošiny, štrkové pláne, vyprahnuté bralá a zasolené plochy, kde sa najčastejšie vytvárajú fatamorgány. Pre Saharu sú však typické aj obrovské piesočné moria, takzvané ergy. Najväčší Veľký západný erg sa rozkladá na ploche 78-tisíc kilometrov štvorcových. Silný vietor vytvára v týchto častiach púšte mohutné duny fantastických tvarov, vysoké 120 metrov. Výnimkou však nie sú ani 250-metrové piesočné hory, ktoré sú
v ustavičnom pohybe. Ročne „preputujú" aj niekoľko stovák metrov. Najväčším postrachom Sahary sú piesočné búrky, preháňajúce po púšti obrovské masy piesku až 50-kilometrovou rýchlosťou. Vietor neraz odnáša jemný púštny prach do obrovských vzdialeností. V roku 1947 zúrili na najväčšej púšti sveta také silné búrky, že saharský prach pokryl dokonca štíty švajčiarskych Álp.

Sahara je pre človeka jedným z najdesivejších miest na zemeguli. V dôsledku suchého a horúceho tropického podnebia sa teploty v závislosti od ročného obdobia pohybujú v rozpätí 30 až 60 °C, výnimkou nie je ani 70 °C. V noci však teplota prudko klesá. V priebehu niekoľkých hodín sa prepadne aj o 20 - 30 °C, neraz až pod bod mrazu. Ročný úhrn zrážok len málokedy presiahne hranicu 20 milimetrov. A na niektorých miestach Sahary neprší aj niekoľko rokov. Znesiteľné životné podmienky sú jedine v oblasti oáz s podzemnou vodou, ktoré pokrývajú dokopy 4 000 kilometrov štvorcových. Sahara sa však ustavične zväčšuje. Za posledných 17 rokov pridala k svojej rozlohe ďalších 100 000 kilometrov štvorcových. Všetky pokusy zastaviť hrozivé rozpínanie púšte zatiaľ zlyhali. V súčasnosti prebieha v zasiahnutých krajinách viacero programov na zúrodnenie vyprahnutej pôdy a jej zabývateľnenie, podporovaných UNESCO.

Rozsah Sahary

Tiene Tuarégov

Rozsiahle karavány

Život sa sústreďuje do miest s dostatkom vody zvyných oázy

Domáci obyvatelia zvaný Tuarégovia sú typickým znakom Sahary, nosia prevažne modré oblečenie a sú moslimovia

Kriváň

     Kriváň (2494 m) je charakteristický impozantný vrch v západnej časti Vysokých Tatier, vypínajúci sa na konci dlhého hrebeňa krivánskej rázsochy, ktorá vybieha z hlavného hrebeňa Vysokých Tatier z Čubriny.
    Z vrcholu sa vejárovite rozbieha niekoľko hrebeňov, z ktorých pre turistiku je dôležitý len južný a juhozápadný hrebeň. Južný hrebeň prechádza cez Daxnerovo sedlo a Malý Kriváň, nižšie sa rozširuje v široký chrbát a končí sa Nad Pavlovou. Juhozápadný hrebeň spadá dvoma výraznejšími vyvýšeninami - Vyššou a Nižšou Priehybou - k zalesnenému Grúniku, pamätnému miestu partizánov oddielu Vysoké Tatry, k miestu jeho pobytu a bojov.
    Na južných a juhozápadných svahoch Kriváňa sú ešte aj teraz viditeľné stopy po baníčení v 15.-18. storočí (vyhĺbené štôlne a posledné pozostatky múrov haviarskych obydlí). Na vrchol Kriváňa prví vystúpili bezpochyby neznámi haviari a výstup spišskonovoveského evanjelického kazateľa a prírodovedca A. Czirbesza s priateľmi, uskutočnený 1772, treba považovať len za prvú aj písomne doloženú túru. Kriváň navštívili známi priekopníci-bádatelia Tatier, napr. anglický cestovateľ Robert Townson (1793), francúzsky prírodovedec Belsazar Hacquet (1794), poľský geológ Stanisław Staszic (1805) alebo švédsky botanik Göran Wahlenberg (1813). Prvý zimný výstup uskutočnil r.1884 Theodor Wundt a vodca J. Horvay.
    Na pamäť výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II. (1840) uhorskí monarchisti vztýčili na štíte obelisk, ktorý zakrátko zničili slovenskí vlastenci, účasníci tzv. národných vychádzok. Prvá z nich sa uskutočnila 16.8.1841 za účasti Ľudovíta Štúra a Michala M. Hodžu. Najväčšiu púť zorganizoval Štefan M. Daxner v memorandovom roku 1861. Od roku 1955 sú tradičné výstupy na Kriváň venované pamiatke SNP a jeho hrdinov v krivánskej oblasti.
    Ako symbolický vrch Slovanov a slobody Slovákov stal sa Kriváň významným motívom poézie štúrovského pokolenia a svoju pozíciu v básnickej a piesňovej tvorbe si s novšou náplňou zachoval až podnes.